OBSAH: Burgundské kráľovstvo • Burgundské grófstvo • Burgundské vojvodstvo • Burgundsko za vlády vojvodov z dynastie Valois • Prechod pod habsburskú správu • Odporúčaná literatúra
Najzávažnejšie dôsledky malo rozdelenie Franskej ríše Verdunskou zmluvou v roku 843, keď severozápadná časť pôvodného burgundského územia na západ od rieky Saôny pripadla Západofranskej ríši pod správou Karola II. Lysého (840 – 877). Práve pre túto časť sa najprv paradoxne zaužívalo pomenovanie Regnum Burgundiae z ktorého sa neskôr vyvinulo Burgundské vojvodstvo. Zvyšná časť Burgundska, na juh od rieky Rhôny od Lyonu až po Arles spolu s oblasťami okolo Ženevy a Besançonu, prešla pod správu Lothara I. (843 – 855) a po jeho smrti územie pripadlo jeho najmladšiemu synovi Karolovi (855 – 863).
V roku 879 sa vytvorilo tzv. kráľovstvo Dolného Burgundska (Provensálsko), na čele ktorého stál Boso (879 – 887), gróf z Vienne s hlavným mestom v Arles. V roku 888 bol za kráľa Horného Burgundska zvolený predstaviteľ rodu Welfovcov Rudolf I. (888 – 912), ktorý sa snažil rozšíriť svoj vplyv aj na územie Lotrinska, ale tam narazil na politické záujmy Východofranskej ríše. Keďže sa správa kráľovstva nedelila podľa franského zvyku medzi synov panovníka, ale uprednostnili vládu najstaršieho syna, po Rudolfovi I. sa na tróne vystriedali jeho potomkovia. Rudolf II. (912 – 937) udržoval priateľské vzťahy s nemeckým kráľom Henrichom I. Vtáčnikom a v roku 933 zjednotil Dolné a Horné burgundské kráľovstvo, pričom sa pre neho začalo používať aj pomenovanie tzv. Arelatské kráľovstvo (Regnum Arelatense), s hlavným mestom v Arles. Na trón nastúpili ešte dvaja burgundskí panovníci: Konrád II. (937 – 993) a Rudolf III. (993 – 1032), ktorým priama dedičná línia kráľovskej dynastie vymrela. Dlhé obdobia vlády burgundských kráľov síce zabezpečili krajine relatívnu vnútornú stabilitu, opierajúc sa predovšetkým o podporu miestnych kláštorov (Saint-Maurice, Lausanne, Saint-André-le-bas), a biskupstiev (Vienne, Lyon) ale v blízkosti silných susedov sa nepodarilo výraznejšie presadiť vlastné záujmy mimo hraníc kráľovstva.
Za dediča Rudolf III. pôvodne uznal svojho synovca cisára Henricha II. Ten ale zomrel skôr ako Rudolf, preto po jeho smrti, v zmysle zmluvy o nástupníctve, dohodnutej v roku 1016 v Štrasburgu, ešte medzi Henrichom II. a Rudolfom III., vzniesol nárok na trón cisár Konrád II. (1024 – 1039) a v roku 1033 sa nechal korunovať za nového burgundského kráľa. O burgundský trón prejavil záujem aj Rudolfov príbuzný Odo, gróf zo Champagne a Blois. Zdá sa, že domáca šľachta a duchovenstvo sa s myšlienkou burgundského kráľovstva nestotožnila natoľko, aby sa aktívne snažila postaviť vlastného kandidáta na trón proti záujemcom spoza hraníc. Odo svoje nároky na trón nepresadil a územie kráľovstva bolo začlenené pod správu ríše. Titul burgundského kráľa oficiálne patril cisárovi Svätej rímskej ríše, ale len niekoľko z nich sa nechalo korunovať. Medzi korunovaných patrí cisár Fridrich Barbarossa, ktorý si v roku 1156 zobral za manželku dedičku burgundského grófa Renauda (Rainalda) III. Za podpory arcibiskupa z Besançonu Fridrich najskôr ustanovil samostatného cisárskeho legáta, ktorý mal zastupovať jeho záujmy v kráľovstve a v roku 1178 sa nechal arcibiskupom korunovať v katedrále v Arles.
Ako posledný cisár sa nechal v Arles v roku 1365 korunovať za burgundského kráľa cisár a český kráľ Karol IV. Zároveň ustanovil následníka francúzskeho trónu za cisárskeho vikára v Dauphiné (provincia pripadla v roku 1349 Francúzsku), aby v mene cisára spravoval toto územie, čím Arelatské kráľovstvo v podstate prestalo existovať. Kráľovský titul si cisári vo svojej titulatúre oficiálne ponechali až do rozpadu Svätej rímskej ríše v roku 1806 spolu s ríšskym úradom arcikancelára Burgundska alebo Arelatského kráľovstva pre arcibiskupa z Trevíra, ktorý v roku 1041 vytvoril cisár Henrich III. pôvodne pre arcibiskupa z Besançonu.
Na konci 10. storočia sa na západe zjednoteného burgundského kráľovstva začalo vytvárať Burgundské grófstvo (Franche Comté de Bourgogne; Freigrafschaft Burgund). Prvým burgundským grófom sa v roku 982 stal Oto Viliam, gróf z Mâconu s rezidenciou v Dole, ale jeho vplyv sa obmedzil len na východ od rieky Saôny, po hranice burgundského vojvodstva, kde sa presadili záujmy začínajúcej kapetovskej dynastie. Vďaka obchodným cestám, ktoré cez horské priesmyky križovali pohorie Jura a výnosnej ťažbe soli, grófstvo prosperovalo. Snaha grófov o vymanenie sa spod vplyvu ríše nebola úspešná. V 13. storočí sa o toto územie začalo viac zaujímať aj Francúzske kráľovstvo. Posledný burgundský gróf Oto IV. (†1303) pod tlakom okolnosti, najmä veľkých dlhov, dohodol pre svoju dcéru Janu sobáš so synom francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného s Filipom z Potiers, z ktorého sa neskôr stal francúzsky kráľ Filip V. Ešte v roku 1295 ustanovil Oto IV. francúzskeho kráľa Filipa IV. za formálneho správcu dcérinho vena – Burgundského grófstva. Dcéru Filipa V. a dedičku grófstva si v roku 1330 vzal za manželku burgundský vojvoda Odo IV. (1315 – 1349), čím formálne zjednotil obe časti Burgundska, ale grófstvo naďalej zostalo lénom ríše. Od Francúzskeho kráľovstva sa oficiálne oddelilo až zmluvou v Senlis podpísanou v roku 1493 medzi francúzskym kráľom Karolom VIII. a Maximiliánom Habsburským.